Pred časom som mala zmrznutú dušu. Samota a málo lásky ma mrazili a ja som spala v ľadovom pancieri a zimy svojim chladným dychom ho urobili ešte hrubším a nezničitelnejším. Ani letá, ktoré prešli nedokázali roztopiť túto záležitosť zmrznutého smútku. Niekedy sa zdalo ze rozmrzá, ale kvapky, ktoré ztenšovali jeho priesvitné rysy vytekaním z neho, boli v skutočnosti len slzy a nie tekutina toho ľadového pokrývajúceho úrodného neviemčoho teplého žiaru leta.
Podivná vec bola, v tom monotónnom toku času, v tom abstraktnom rozmere tá, že zima bola jediným obdobím, ktorá ju zobudila zo stuhlosti. Bola to ponúra zima, ktorá nepriniesla žiaden biely sneh, ale dýchala príjemne vo všetkých vetroch zeme a morských vánkoch. Moja zmrznutá duša sa prebúdzala k životu, rozkvitajúc v láske ako stromy rozkvitajúce po druhý krát v neskorej jeseni...a čo bolo ešte viac cudzie, bola horúca letná noc, ktorá ju zase zamkla dovnútra ľadového panciera, pomaly ju zbavujúc všetkých snov a ilúzií, všetkého šťastia, ktoré práve začínala chápať. Odvtedy žiadna zima by nebola taká milá ako tá, ktorá rozprášila nad ňou voniaci pomarančový kvet.
Teraz moja zmrznutá duša nebolí, ale sotva dýcha cez nepriateľský ľad, ktorý ju súvisle prerastá. Žijem stále a stále v tom jedinom momente šťastia, z ktorého som raz mala pôžitok, kŕmiac sa sama tou spomienkou a kŕmiac spomienku samu sebou tak, aby tá spomienka nikdy nezomrela. A keď niekedy plačem, moje slzy nie sú už trpké, ale prirodzené a jemné, slzy lásky a túžby. A možno to je to prečo sa ten ľad velmi pomaly stáva domovom v tvare srdca.
