Počúvala som zúčastnených a pozerala som na nich akoby očami niekoho z inejplanéty. Zrazu mi tí ľudia nič nehovorili. Nikoho nedegradujem, anineodsudzujem, ale akoby som sa posunula na iný level v hre s názvom „ŽIVOT“a oni stagnovali. Možno len v mojich očiach, ale také boli mojepocity.
Náhle som pocítila nesmiernu túžbu ponáhlať sa domov a obklopiť sa ľuďmi,ktorí sú mi nesmierne blízky. A tak ma v nedeľu okolo obeda kamarátodviezol domov. Pocítila som úľavu...
Doma bola nesmierna pohoda. Rodičia, sestra s frajerom a kamarát trávilitúto teplú nedeľu na našej záhrade pílením starého orecha. Rýchlo som saprezliekla a išla za nimi. Strom bol už rozkúskovaný a tak sme siuvarili kávu a najedli sa spolu na terase.
Ďalším plánom môjho imaginárneho rozvrhu bola návšteva synovca a neterky,detí mojej druhej setry. Cítila som sa v ten deň ako misionár, ktorý nebudespokojný pokiaľ si neukojí svoje sociálne potreby. S deťmi som strávilacelé popoludnie až do neskorého večera. Setra som aspoň na ten čas odbremenilaod denno-denných rutinných starostí. Domov som prišla príjemne unavená a hlavnespokojná a šťastná!
Milujem tieto pocity a život bez najbližších si neviem predstaviť. Ľudiaokolo mi dávajú toľko lásky a pritom to ani netušia... A najmä smiechdetí, 6-ročného synovca a neterky, ktorá má len 10 týždňov vo mne zanecháva neskutočne„teplý“ pocit :-) A to je k nezaplateniu!
Ľúbim Vás všetkých... :-))