Po dlhej dobe sa mi vynorili spomienky na jedného bývalého priateľa, s ktorýmsme práve tu niekoľkokrát odparkovali auto a debatovali celé hodiny. Súhlasím,že to nie je najromantickejšie miesto na rozjímanie. Skôr to pripomína dostatočnéútočisko pre neukojených jedincov, ktorí si sem privezú svoju „obeť“ naradovánky.
Ale nám to nevadilo. Bolo to „naše“ miesto na dlhé rozhovory o všetkommožnom, na spoznávanie sa navzájom, na vnímanie hudby a „milovanie rukami“.Takto to raz Ivan nazval, krajšie pomenovanie by som nevymyslela :-) Naše ruky tancovali v rytme srdca a pocitov. Bolo to zvláštnekrásne.
No a v momente môjho chvílkového zadumania sa z rádia ozvalaskladba od Barbry Streisand – I am a woman in love. Toto bola našaskladba. Prepadla ma nostalgia. Usmiala som sa, no pocítila som smútok aprázdnotu. Paradoxne nie konkrétnu, skôr všeobecnú... Chcela som vyroniť aspoňjedinú slzu, nešlo to. Škoda, určite by sa mi uľavilo. V tú noc somnemohla zaspať, no únava ma nakoniec premohla.
Nedeľné ráno so sebou prinieslonový deň a smútok bol zažehnaný.
Prajem všetkým krásny a usmiaty deň! :-)